horuseye.sk Kremnické dukáty horuseye.sk
Svete malých obrnených fúzačov      Šintava - slobodné (kráľovské) mesto      Kremnické dukáty      Veda, technika či nebodaj Sci-Fi
Najväčšie prekliatie ľudstva sú peniaze. (Sókratés)
  Články
  Panovníci
Komorskí grófi
  Komorskí grófi
  Kremnica (kat.)
  Kremnica (is)
  Uhorsko (kat.)
Mincovné značky
  mesto Kremnica
  komorskí grófi
  všetky
Katalógy
  Katalógy

 122364 
Kremnický komorský gróf Konrád Rolner03.06.2019 

Po dlhej dobe prinášame nový článok. Konrád Rolner nám nedal spávať a tak sme sa k nemu vrátili. Článok vznikal takmer tri roky a a môžete nájsť v časopise Kremnický letopis číslo 34 (2/2018). Azda zodpovie otázku: Kto bol komorským grófom v Kremnici v období 1439 – 1446?

Kremnický komorský gróf Konrád Rolner

Daniel Haas Kianička – Ivan Sokol

Zo stredoveku je z Kremnice známych niekoľko desiatok komorských grófov. Tí boli zástupcami kráľa pre oblasť baníctva a mincovníctva, ale ako nájomcovia kráľovských komôr aj súkromnými podnikateľmi. Niektorí z nich boli šľachtického, ale mnohí aj meštianskeho pôvodu. Jedným z kremnických komorských grófov v 15. storočí bol aj Konrád Rolner. Doložený je v tejto funkcii na začiatku 40. rokov 15. storočia, teda v období bojov o uhorský trón po smrti cisára a kráľa Žigmunda Luxemburského (1437). V odbornej literatúre sa však v tých istých rokoch hovorí aj o komorských grófoch Konrádovi Polnerovi a Petrovi Kollerovi. Cieľom príspevku je rozlíšiť tieto „osoby“ a stanoviť obdobie, kedy Konrád Rolner zastával post komorského grófa v Kremnici.

Žigmund Luxemburský bol uhorským kráľom medzi rokmi 1387 – 1437. Banské a mincové komory v krajine boli jeho vlastníctvom, čo znamená, že osobne menoval nájomcov jednotlivých komôr (komorských grófov). Od roku 1405 bola Žigmundovov druhou manželkou kráľovná Barbora Celjská. V roku 1427 jej Žigmund daroval príjmy z urbury (banskej dane) zo zlata, striebra, olova, železa a iných kovov (s výnimkou medi), a to výmenou za výnos z tridsiatkov (ciel) a poplatkov za kunie kožušiny, víno a obilie v Slavónii (na severe Chorvátska). Kráľovná Barbora tým získala do vlastníctva (správa a zisky) aj kremnickú banskú a mincovú komoru spolu s mincovňou. Jej právom sa stalo menovanie komorských grófov. V rokoch 1425 a 1426 bol kremnickým komorským grófom Peter Reichel, ktorého menoval do funkcie ešte kráľ Žigmund. V roku 1427 sa stal komorským grófom Ján Falbrecht z Torune. Či ho do funkcie vymenoval Žigmund, alebo to bola už kráľovná Barbora, nie je známe. Prenájom za komoru (na rok 6000 zlatých) však Ján Falbrecht odviedol Barbore. Z príjmov kremnických komôr kráľovná v tom čase splácala svoje dlhy banským mestám (Ján Falbrecht nariadil 22. júna 1427 svojim zástupcom v Kremnici /grófom!/, aby splatili mestu Kremnica 3000 zlatých, ktoré si od neho požičala kráľovná Barbora). Keď sa 15. novembra 1428 stal kremnickým komorským grófom opäť Peter Reichel, menovala ho mandátom do funkcie kráľovná Barbora. Tá veľmi pravdepodobne osobne prenajímala komoru aj v nasledujúcich rokoch. (1)

V roku 1437 sú ako kremnickí komorskí grófi doložení Ján Siebenlinder (známe je jeho priezvisko aj v latinizovanej podobe Septemtillis, bol grófom komôr kráľovnej Barbory v Kremnici) a Leonard, Ján, Bardo a Jakub Noffriovci z Bojníc (grófi všetkých mincovní kráľovstva, teda aj kremnickej mincovej komory). (2) Situácia sa začala meniť po tom, ako kráľ Žigmund 9. decembra 1437 zomrel.

Podľa Žigmundovej vôle a predchádzajúcich dohôd sa stal novým uhorským kráľom Albrecht (Albert) Habsburský, manžel Žigmundovej dcéry Alžbety (od 1422). Uhorské stavy ho vyhlásili za kráľa 18. decembra 1437 v Bratislave, korunovácia sa uskutočnila 1. januára 1438 v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár). (3) Kráľ Žigmund však ešte 5. decembra 1437 nechal zatknúť svoju manželku Barboru, a to pre údajnú zradu (mala sa usilovať o prekazenie Albrechtovho nástupu na trón). Bez ohľadu na to, či išlo o Barborino spiknutie alebo naopak spiknutie proti nej, uväznením a internáciou v Bratislave stratila kontrolu nad majetkami, ktoré jej daroval manžel (veľmi pravdepodobne ako vdovské zabezpečenie), teda aj nad kremnickou komorou. (4) Či po tom, ako sa stal Albrecht Habsburský kráľom, prešli uhorské venné (vdovské) majetky do rúk jeho manželky Alžbety, nie je známe. Isté je v tomto prípade iba to, aj vzhľadom na Barborino uväznenie, že na jar roku 1438 týmito majetkami disponoval kráľ Albrecht. Kedy a akým spôsobom sa Barbora vzdala týchto majetkov, zostáva otvorenou otázkou. Po jej prepustení z internácie v apríli 1438 už patrili kráľovi Albrechtovi. Ten ich daroval manželke Alžbete, opäť však nie je známe, kedy k tomu došlo. Určite nimi disponovala v marci 1440. Nový uhorský kráľ Vladislav I. Jagelovský (kráľ Albrecht zomrel 27. októbra 1439 na epidémiu dyzentérie – červienky počas výpravy proti Osmanom) v deň svojej voľby za kráľa, 8. marca 1440, vydal listinu, ktorou okrem iného potvrdil kráľovnej Alžbete držbu všetkých majetkov darovaných jej na zabezpečenie živobytia manželom kráľom Albrechtom. V listine sa spomínajú viaceré hrady a mestá na strednom Slovensku a medzi nimi aj mesto Kremnica a kremnická banská a mincová komora. Kráľ Albrecht svojej manželke Alžbete vydal 11. júna 1439 štyri listiny, ktorými jej daroval majetky po kráľovnej Barbore. Medzi darovanými majetkami sa však Kremnica a jej komora nespomínajú. Listinou z 20. augusta 1439 Albrecht zabezpečil pre Alžbetu príjem vo výške 20 000 zlatých, z ktorých 6000 jej malo plynúť z príjmov v Slavónii a 14 000 z banskej a mincovej komory v Kremnici. Vyzerá to teda tak, že Alžbeta získala obe kremnické komory do vlastníctva už niekedy v tomto období. Je možné, že jej ich manžel daroval pred odchodom na výpravu proti Osmanom v júni (júli/auguste) 1439, keďže príjmy zo stredného Slovenska slúžili kráľovnám ako spomenuté vdovské zabezpečenie. Kto presne a kedy mal vo vlastníctve komoru od decembra 1437 do augusta 1439, resp. marca 1440, nie je zrejmé. Situáciu zneprehľadňuje niekoľko údajov. Kráľovná Barbora získala v roku 1438 od mesta Kremnice tzv. svätojurajovskú daň (platievala sa na sv. Juraja, 24. apríla), a to v čase, keď už jej banské mestá nepatrili (disponoval nimi už kráľ Albrecht). Jeho manželka Alžbeta za to Kremničanov napomenula listom z 24. júla 1438, pričom prízvukovala, že mali zaplatiť jej a nikomu inému. Znamená to, že Alžbeta vlastnila už v tom čase mesto Kremnicu i tamojšiu kráľovskú komoru (komory)? A nezískala ich až v roku 1439, ako bolo uvedené vyššie? Mohlo by to tak byť, to by však nesmel kráľ Albrecht osobne vyžadovať zaplatenie svätojurajovskej dane od Kremnice 6. júna 1439, a to na výpravu proti Osmanom. Je možné aj to, že si kráľovskí manželia bez ohľadu na vlastníctvo prepúšťali navzájom príjmy z Kremnice. Nech to bolo akokoľvek, nevieme, kto z nich dvoch v tom čase menoval kremnických komorských grófov. (5)

Už spomenutého grófa Jána Siebenlindera menovala do funkcie v roku 1437 kráľovná Barbora. Mimochodom, Siebenlinder bol kremnickým komorským grófom už v rokoch 1431 a 1434. (6) V roku 1437 sú ako kremnickí komorskí grófi doložení okrem neho aj Leonard, Ján, Bardo a Jakub Noffriovci. Historička Martina Kalabová vyslovila hypotézu, že ich menovanie do funkcií mohlo súvisieť s uväznením kráľovnej Barbory. Uvedené však nemožno podľa nej plne preukázať. (7) Noffriovci sa v prameni charakterizujú ako grófi všetkých uhorských mincovní, preto boli zároveň aj grófmi kremnickej mincovej komory. (8) V roku 1438 mal kremnickú komoru v prenájme Ján Ramenstainer (zomrel v roku 1439). (9) V nasledujúcom roku, teda v roku 1439, sú ako kremnickí komorskí grófi doložení Andrej a Mikuláš Langovci a Konrád Rudel. Michal Matunák píše o ňom ako o Konrádovi Rwdelovi, Márton Gyöngyösi používa podobu Rüdel Konrád a Pavol Križko Konrád Rudel. (10) O tom, že bratia Langovci a Konrád Rudel boli kremnickými komorskými grófmi nás informuje listina kráľovnej Alžbety zo 6. januára 1440, teda z konca ich funkčného obdobia (grófi boli menovaní do funkcií spravidla vo februári daného roku). Kráľovná nechala všetkých troch uväzniť, čo znamená, že už v tom čase určite disponovala kremnickými komorami. Či ich však aj predtým menovala do funkcií, zostáva otvorenou otázkou. V listine sa priezvisko komorského grófa píše ako Conradus Rwdel. Ide o starý nekodifikovaný pravopis, kde písmeno „w“ malo aj funkciu písmena „u“, preto môžeme oficiálne hovoriť o tomto komorskom grófovi ako o Konrádovi Rudelovi (Conradus je latinská podoba nemeckého mena Konrad, ktoré sa do slovenčiny prepisuje ako Konrád). Aspoň na okraj uveďme názor Artura Pohla, že komorský gróf Konrád Rudel mal na starosti razbu mincí počas tzv. interregna, teda v období medzi smrťou kráľa Albrechta Habsburského (27. október 1439) a zvolením nového kráľa Vladislava Jagelovského (8. marec 1440, korunovaný 17. júla 1440). K tomuto záveru zrejme prišiel na základe mincových značiek vyskytujúcich sa na minciach z toho obdobia (K – R+). (11) Ide však len o nepotvrdenú hypotézu.

K obdobiu rokov 1440 – 1444 sa k tematike komorských grófov v Kremnici viaže niekoľko listín. Poďme si ich predstaviť. Prvou je už spomenutá listina kráľovnej Alžbety zo 6. januára 1440. Panovníčka ňou nariadila richtárovi a prísažným mesta Kremnice, aby zadržali kremnickým komorských grófov Andreja a Mikuláša Langovcov (synov nebohého Petra Langa) a Konráda Rudela (Conradus Rwdel), pretože neoprávnene minuli komorské príjmy a neboli ich schopní kráľovnej vrátiť. Vo väzbe mali zostať dovtedy, kým nenahradia spôsobenú škodu a nevyrovnajú dlhy. Grófi mali byť zadržaní na základe výpovede Ladislava z Ďarmôt. Alžbeta zároveň požiadala richtára a prísažných, aby našli novú zodpovednú osobu, ktorej by bolo možno prenajať kremnickú komoru. Vo veci mali čo najrýchlejšie informovať kráľovnú, ktorá by „potom postupovala podľa ich rady“. (12) Z uvedeného vyplýva, že komorských grófov v tom čase už vymenovávala samotná Alžbeta. Zrejmé je aj to, že bratia Langovci a Konrád Rudel neboli šľachticmi, ale mešťanmi, pretože inak by ich nemohli uväzniť kremnickí mešťania.

Nového komorského grófa sa podarilo nájsť, a to zrejme pomerne rýchlo. Stal sa ním Konrád Rolner. Dokladajú to dve písomnosti. Dňa 7. októbra 1440 sa kráľovná Alžbeta obrátila na richtára a prísažných mesta Kremnice a informovala ich o tom, že jej komorský gróf v Kremnici Konrád Rolner (unser getreuer Conrad Rolner unser Kammergraff daselbst) jej oznámil, že ihly na skúšanie zlata (die Nadeln, damit man das Goldt streicht) sú veľmi opotrebované. Kráľovná požiadala mešťanov, aby sa zúčastnili otvorenia zapečatených vzoriek zlata (Gulden Prob), z ktorých sa mali vyhotoviť nové skúšobné ihly. (13)

Táto listina bola publikovaná aj v „Széchényiovskom“ katalógu mincí Uhorska a Sedmohradska z roku 1807, meno komorského grófa sa tu však uvádza v podobe Conrad Polner. (14) Takisto Artur Pohl píše, že komorským grófom v Kremnici v roku 1440 bol Konrad Polner. (15) Michal Matunák hovorí o Conratovi Rolnerovi. (16) Pavol Križko takisto popisuje uvedenú listinu a komorského grófa označuje ako Konráda Rollnera. (17)

Čo sa ale píše v samotnej listine? V nej je zapísané meno komorského grófa jednoznačne v podobe Conrad Rolner. Verzia mena v podobe Polner teda vznikla chybným čítaním listiny. Písmeno „R“ v priezvisku grófa má totiž v tejto, i v ostatných listinách (viažucich sa ku Konrádovi Rolnerovi i v iných dobových písomnostiach), podobu, v ktorej spodná šikmá nožička písmena sa spája prostredníctvom ligatúry (vlásočnicového spojenia) s nasledujúcim písmenom „o“, a teda pôsobí ako písmeno „P“. Rovnakým spôsobom je v tej istej listine napísané aj slovo Regina, teda kráľovná. Tým sa objasňuje prvá záhada. V prípade grófov Rolnera a Polnera išlo o tú istú osobu.

Ako kremnický komorský gróf sa Konrád Rolner v roku 1440 spomína ešte aj v inej písomnosti. Podľa nariadenia kráľovnej Alžbety mali richtári a prísažní stredoslovenských banských miest a kremnický komorský gróf Konrád Rolner (Conradus Rolner, Comes Camere nostre Crempniciensis) v mene kráľovnej zvoliť nového banského majstra (scansor). Mešťania a komorský gróf vybrali do tejto funkcie Michala Knapa, banskobystrického mešťana. Kráľovná ho potvrdila vo funkcii listinou z 19. októbra 1440 a nariadila, aby všetci menovaní, ako i ostatní z kremnickej kráľovskej komory, rešpektovali jeho rozhodnutia. (18) Konráda Rolnera do funkcie komorského grófa na rok 1440 iste menovala sama panovníčka. Ako bolo uvedené vyššie, v listine zo 7. októbra 1440 ho označila ako „svojho“ komorského grófa. V tom istom zmysle píše o Konrádovi Rolnerovi a Alžbete aj Martina Kalabová. Michal Matunák na základe spomenutých listín hovorí takisto jednoznačne o Konrádovi Rolnerovi ako o kremnickom komorskom grófovi v roku 1440. (19)

Ako sa medzitým vyvíjala politická situácia v krajine? Už bolo spomenuté, že po smrti kráľa Albrechta (27. október 1439) sa v krajine rozpútal zápas o nástupníctvo na tróne. Väčšia časť časť šľachty sa priklonila ku kandidatúre poľského kráľa Vladislava III. (ten sa stal kráľom v marci 1440). Medzitým sa kráľovnej Alžbete 22. februára 1440 narodil syn Ladislav, nazývaný Pohrobok, keďže sa narodil po smrti otca kráľa Albrechta. Kráľovná sa usilovala udržať korunu pre neho a najala si na ochranu svojich záujmov žoldnierskeho kapitána Jana Jiskru z Brandýsa. (20) Alžbete sa však nepodarilo presadiť odročenie rozhodnutia snemu, na ktorom stanovili podmienky voľby nového panovníka. Napokon súhlasila s povolaním Vladislava na uhorský trón (v Uhorsku ako Vladislav I.) a dokonca aj so sobášom s ním, a to aj napriek určitému vekovému rozdielu (Vladislav mal v tom čase 15 rokov, Alžbeta vyše 30). V deň svojho zvolenia za kráľa 8. marca 1440 Vladislav vydal listinu, v ktorej vyjadril vôľu, že si Alžbetu vezme za manželku (potvrdil jej aj držbu majetkov, ktoré jej venoval Albrecht) a zaviazal sa, že jej ponechá všetky práva, ktorými dovtedy disponovala. Alžbeta sa však napokon za Vladislava odmietla vydať a 15. mája 1440 nechala v Stoličnom Belehrade korunovať svojho nedávno narodeného syna Ladislava za uhorského kráľa. Vladislav bol korunovaný za kráľa 17. júla (takisto v Stoličnom Belehrade), a tak krajina mala dvoch kráľov. Uhorská šľachta (stavy) na sneme v Budíne ešte koncom júna 1440 uznala za kráľa Vladislava a Ladislavovu korunováciu vyhlásila za neplatnú. Alžbeta reagovala tým, že svojho syna zverila do opatery cisára Fridricha III., svojho bratranca, a na hájenie svojich záujmov povolala do krajiny Jana Jiskru (niekedy v lete 1440). Počas bojov sa Alžbeta hmotne opierala o svoje majetky, v rámci ktorých dôležitú úlohu hrali stredoslovenské banské mestá. Stranu väčšiny uhorskej šľachty podporujúcej kráľa Vladislava vojensky zastupoval český žoldnier Jan Čapek zo Sán, Alžbetine vojská viedol spomenutý Jan Jiskra. (21) Medzi znepriatelenými stranami sa rozpútali boje, ktoré boli prerušované krátkymi prímeriami. Janovi Jiskrovi sa podarilo odrezať spojenie kráľa Vladislava s Poľskom, čo viedlo k uzavretiu dohody (december 1442). Alžbeta uznala Vladislava za uhorského kráľa, no zároveň mali byť zachované nástupnícke práva jej syna. Krátko nato ale Alžbeta zomrela (17. decembra 1442), čím sa legitímnosť ďalšieho pôsobenia Jána Jiskru v Uhorsku (na území Slovenska) stala diskutabilnou. (22)

Prostredníctvom popísaných udalostí sme sa dostali do rokov 1441 a 1442. Ďalšia otázka znie, kto zastával v týchto rokoch post kremnického komorského grófa. Podľa svedectva listín to bol opäť Konrád Rolner. V listine kráľovnej Alžbety z 3. júla 1441 sa píše, že kremnický komorský gróf Konrád Rolner (Conrat Rolner) má dbať na to, aby sa nové mince (nova moneta) razili v kremnickej mincovni v kurze 1 uhorský zlatý (ein ungrischer Gulden in Gold) = 300 denárov, resp. 600 obolov. Tento pomer bol záväzný pre všetky mincovne kráľovstva. (23) V tom istom roku je Konrád Rolner doložený aj ako majiteľ domu na námestí v Kremnici. Uvádza sa v daňovom registri poplatkov z výčapu vína (Registrum angarie) za rok 1441, ktoré odvádzali tzv. Ringbürgeri, teda majitelia domov (mešťania) vo vnútornom meste, majúci výlučné právo výčapu vína. V súpise je Konrád Rolner uvedený v podobe Cunrad Rolner. (24) V už spomenutej literatúre (25) sa o Rolnerovi v tomto období hovorí opäť ako o Polnerovi, čo je chybné. Pavol Križko správne píše, že ide o Konráda Rolnera. (26)

V roku 1442 sa Konrád Rolner ako kremnický komorský gróf uvádza v dvoch písomnostiach. Dňa 11. júla 1442 napísala kráľovná Alžbeta kremnickému komorskému grófovi Konrádovi Rolnerovi (Chonrad Rolner), richtárovi a prísažným mesta list a požiadala ich, aby vykonali kontrolu účtov vo Zvolene, ktorý v tom čase aj s hradom mali v držbe Haško zo Schellendorfu a jeho ľudia. (27) Dňa 16. októbra 1442 vystavil kremnický komorský gróf Konrád Rolner (Ich Conrad Rolner Camergraff auff der Krempnicz bekenne...) tamojšej mestskej rade dlžobný úpis, ktorým sa zaviazal mestu vrátiť zapožičaných 1000 florénov/zlatých v zlate (Gulden In gold) a 20 hrivien striebra (Marck silbers), a to do termínu 14 dní po sviatku sv. Martina. Ak by nezaplatil, mohli siahnuť na jeho majetok a predať ho. (28)

Uvedené, mimochodom, svedčí aj o tom, že Konrád Rolner bol zámožným človekom. Dokladajú to však aj iné písomnosti. V daňovom súpise mesta Kremnice za roky 1442/1443 sa o Konrádovi Rolnerovi hovorí ako o majiteľovi banských mlynov, teda banskom podnikateľovi. A to nie hocijakom. Konrád Rolner vlastnil v Kremnici v tzv. Starej doline (vallis Kolner, nazývanej aj Baba stara) až sedem banských mlynov (z celkového počtu 31). Za každý z mlynov zaplatil daň 4 florény, teda spolu 28 florénov. V súpise je Konrád Rolner (Conradus Rolner) uvedený aj ako majiteľ domu na námestí. Ako daň zaplatil obrovskú sumu 50 florénov, najviac zo všetkých solventných mešťanov z vnútorného mesta. V jeho dome bývali aj Kroner Nickl (daň 3 florény), akýsi Gruenvber (daň 2 florény), Hölczel (daň 3 florény) a Hawbner (bez uvedenia dane) a napokon aj mestský kat (Meister Herman s daňou 1 florén). Konrádovi Rolnerovi pravdepodobne patril dom v juhovýchodnom nároží námestia (dnes Štefánikovo nám. 3), v ktorom sa dodnes zachovala vzácna gotická diamantová klenba. (29)

Okrem uvedeného daňového súpisu (1442/1443) sa Konrád Rolner v roku 1443 spomína aj v v liste mesta Viedeň adresovanom richtárovi a prísažným mesta Kremnice zo dňa 6. apríla (v sobotu pred nedeľou „Judica def vasten“). Viedenčania ním požiadali, aby kremnická mestská rada urgovala u tamojšieho komorského grófa Konráda Rolnera (Conrat Roller Obrister Kamergraf auf der Kremnbnicz..., priezvisko grófa je uvedené v podobe Roller, čo poukazuje na vyskytujúce sa odchýlky v pravopise mien a priezvisk v minulosti, v tomto prípade však určite ide o Rolnera) vrátenie dlhu, ktorý mal gróf u Michala Weissa z Viedne. (30)

Z autorov venujúcich sa problematike komorských grófov správne uvádza podobu mena komorského grófa Michal Matunák. Takisto správne píše, že je ako kremnický komorský gróf doložený v rokoch 1440 – 1443. (31) V podobe Rollner, teda blízkej správnej forme Rolner píše priezvisko komorského grófa Pavol Križko. (32) Je to prirodzené, pretože išlo o kremnických historikov, ktorí mali načítaný domáci pramenný materiál. V ostatných prácach vyskytujúce sa podoby Polner, príp. Roller nezodpovedajú zneniu dobových dokumentov.

Jedna viac-menej náhodná sonda ukázala, že Konrád Rolner nebol kremnickým komorským grófom len v rokoch 1440 – 1443, ale aj v nasledujúcom roku 1444. Listina, ktorá to potvrdzuje, sa nachádza v archíve mesta Viedeň. Dňa 4. apríla toho roku sa Jan Jiskra obrátil z Ostrihomu listom na predstavených mesta Viedeň a požiadal ich o potvrdenie správy, že Krištof z Lichtensteinu ukradol služobníkovi kremnického komorského grófa Konráda Rolnera (in der Angelegenheit Conradis Rolner, seines Camergrafen von der Crempnicz) vo Viedni niekoľko hrivien striebra a šperky, ktorými sa mali splatiť jeho dlhy a nakúpiť potreby a tovar pre kremnickú komoru. (33) Okrem toho, že písomnosť dokladá pôsobenie Konráda Rolnera na poste komorského grófa v Kremnici aj v roku 1444, je veľmi zaujímavé, že v liste Jan Jiskra hovorí o Konrádovi Rolnerovi ako o „svojom komorskom grófovi“.

Konrád Rolner bol kremnickým grófom počas obdobia piatich rokov. Z rokov 1445 – 1450 sa mená komorských grófov v Kremnici nezachovali. Ďalším známym grófom je až v roku 1451 Peter Jung. (34) V numizmatickej literatúre sa uvádzajú aj kremnickí komorskí grófi v rokoch 1445 – 1450. Ide však viac-menej iba o hypotézy postavené na analýze mincí a mincových značiek, nemajúce žiadnu oporu v písomných dokumentoch. Nezostáva nič iné len dúfať, že sa v budúcnosti objavia nové písomnosti, ktoré by priniesli viac svetla do tejto problematiky. Nie je to celkom vylúčené, ako sme videli v prípade listu z roku 1444, dokladajúcom Konráda Rolnera na poste kremnického komorského grófa, ktorú sme objavili počas náhodnej návštevy Archívu mesta Viedeň (Wiener Stadt- und Landesarchiv).

Zostáva odpovedať na otázku, kto menoval kremnického komorského grófa Konráda Rolnera do funkcie.

V súvislosti s kremnickou komorou je dôležitá postava viackrát uvedeného Jana Jiskru. Je na škodu, že sa nezachovala listina, ktorou ho Alžbeta poverila zastupovaním svojich záujmov. Nevieme teda, aké presne boli jeho úlohy a práva a povinnosti. V literatúre sa traduje, že mu kráľovná zverila venné majetky do správy už v lete 1440, teda v čase jeho príchodu do Uhorska. Historička Martina Kalabová však zistila, že sa v tom čase vôbec nepohyboval na území dnešného stredného Slovenska. Jiskra bol v auguste nakrátko uväznený v Hronskom Beňadiku, nebolo to však na jeho ceste do banských miest, ale na východné Slovensko. Stredoslovenské banské mestá v rámci boja o trón stáli na strane kráľovnej Alžbety, preto ich v tom čase ani nebolo potrebné vojensky obsadzovať. Podľa všetkého Jiskra pôsobil v oblasti banských miest až od januára 1442, keď ho Alžbeta vymenovala za kapitána Kremnice, ostatných banských miest a celej Zvolenskej stolice, čím mu zverila do rúk ochranu celého tohto územia. Jiskra sa tu však nezdržiaval po celý čas, ale plnil si úlohy aj v iných častiach krajiny. Pred januárom 1442 bola obrana stredoslovenskej banskej oblasti a tamojších hradov zverená kapitánovi v Kremnici Haškovi zo Schellendorfu. Kráľovná v tom čase dokonca povolila mestám, že jej nemusia odviesť dane (cenzus), ale ich môžu použiť na vojenské výdavky. Keď vo februári 1442 napísala Alžbeta Kremnici a ostatným banským mestám list, ktorým im oznámila, že sa postarala o ich obranu, veľmi pravdepodobne sa pod tým myslelo vymenovanie Jiskru do funkcie kapitána v stredoslovenskej oblasti. Zároveň mestá už nemali dane využívať na vojenské účely, ale ich mali odviesť kráľovnej. (35)

Jiskra menovaním za kapitána získal do svojej správy celú stredoslovenskú banskú oblasť. Keď v máji 1442 začali banské mestá ohrozovať vojenské oddiely Ladislava Čecha z Levíc a jágerského biskupa Šimona z Rozhanoviec, obrátila sa kráľovná so žiadosťou o ochranu tohto územia na Jana Jiskru. V decembri 1442, krátko po uzavretí prímeria s Vladislavom, kráľovná Alžbeta, ako už bolo uvedené, za neznámych okolností zomrela (17. december). To ohrozilo postavenie Jana Jiskru na strednom Slovensku. Aby si udržal moc, uzavrel dohodu s cisárom Fridrichom III, poručníkom maloletého Ladislava. Na jeho poverenie mal zostať v Uhorsku ako cisárov kapitán a obhajovať tu Ladislavove práva, až kým nenastúpi na trón. Jiskra tak aj naďalej zostal vlastníkom venných majetkov na strednom Slovensku. Dokladá to aj prímerie uzavreté medzi ním a kráľom Vladislavom z 1. septembra 1443 (Spišská Nová Ves). Podľa jeho záverov mal Jiskra aj naďalej vlastniť všetky majetky, ktoré už mal v rukách. Vladislav sa v prospech Jiskru vzdal všetkých kráľovských príjmov, banských a mincových dôchodkov, poddanských daní a mýta z tejto oblasti. Hneď v nasledujúcom roku však kráľ Vladislav zomrel. Padol v prehratej bitke s Osmanmi pri Varne 10. novembra 1444. Uhorský snem napokon na jar roku 1445 uznal nároky Ladislava Pohrobka na uhorský trón. Kým nedosiahne plnoletosť, bola správa krajiny zverená siedmim kapitánom (jedným z nich bol aj Jan Jiskra). Na sneme 6. júna 1446 si šľachta z nich vybrala gubernátora krajiny, ktorý ju mal viesť v čase neprítomnosti kráľa Ladislava. Stal sa ním Ján Huňadi. Keďže sa mu Jiskra nehodlal podriadiť, vypukli medzi oboma boje. Konflikt dočasne ukončilo prímerie uzavreté 13. septembra 1446. Podľa neho mal Jiskra disponovať nasledujúce tri roky všetkými majetkami, ktoré mal dovtedy v rukách (spomína sa medzi nimi aj mesto Kremnica spolu s baňami, komorou a mincovňou). Po uplynutí troch rokov mal Jiskra zostať naďalej kapitánom na strednom Slovensku, ale príjmy z kremnickej komory a tridsiatku už nemali pripadnúť jemu samotnému, ale mali sa využiť pre potreby krajiny. Napriek prímeriu boje pokračovali ďalej. Prerušované boli rôznymi prímeriami, z ktorých niektoré boli uzavreté v Kremnici (4. mája 1449 a 22. júna 1451). Od roku 1452 však začal mať navrch Ján Huňadi, a to aj vďaka tomu, že sa od Jisku začali odvracať niektorí jeho prívrženci, medzi nimi aj jeho kapitáni Aksamit a Mikuláš Brcál, a mestá Košice, Bardejov a Levoča. Podľa mierovej dohody z augusta 1452 zostal v Jiskrovej moci už len Spišský hrad, mesto Levoča a príjmy z tridsiatkových staníc v Kežmarku a Starej Ľubovni. Na začiatku roku 1453 uzavreli uhorské stavy dohodu s cisárom Fridrichom III. o nástupníctve Ladislava na uhorský trón. Ladislav pricestoval do Bratislavy na snem a potvrdil Huňadiho vo funkcii gubernátora. Na tom istom sneme zbavili Jiskru všetkých majetkov a vykázali ho z Uhorska. (36)

Keďže kráľovná Alžbeta označila v liste zo 7. októbra 1440 Konráda Rolnera ako „svojho“ komorského grófa, zdá sa, že ho do funkcie menovala ona. Nie je vylúčené, že ho vo funkcii potvrdila aj na roky 1441 a 1442. Keď však v decembri 1442 zomrela a už od leta bol v stredoslovenských banských mestách kapitánom Jan Jiskra, je pravdepodobné, že v rokoch 1443 a 1444 menoval Konráda Rolnera za kremnického komorského grófa Jan Jiskra. Navyše, keď v liste zo 4. apríla 1444 aj Jiskra označil Rolnera za „svojho“ grófa. Mená grófov z nasledujúcich rokov nepoznáme, je však možné, že ich (príp. jedného grófa /?/) aj naďalej vymenovával Jan Jiskra. Podľa prímerí z rokov 1443, 1445 a 1446 bola Jiskrovi plne potvrdená držba majetkov na strednom Slovensku. Keďže o tieto majetky prišiel až v roku 1452, nie je vylúčené, že do funkcie menoval aj Petra Junga, kremnického komorského grófa v roku 1451. Uvedené však, žiaľ, nie je doložené žiadnym priamym vyjadrením v niektorom z písomných prameňov. Či teda grófov menoval Jiskra, alebo prípadne tak mohli robiť králi Vladislav či Ladislav alebo gubernátor Ján Huňadi, zostáva do určitej miery otvorenou otázkou.

V numizmatickej literatúre sa pomerne pravidelne uvádza, že aj v rokoch 1445, 1446 a 1447 bol kremnickým komorským grófom Konrád Rolner. Takisto sa objavuje informácia, že v roku 1447 bol kremnickým grófom aj Peter Jung, ba dokonca, že v rokoch 1444 – 1452 bol grófom v Kremnici Peter Koller. Ako košického komorského grófa uvádzajú v roku 1430 istého Urbana Polnera a v roku 1434 toho istého Urbana Polnera ako košického aj veľkobanského grófa. (37)

K ani jednému z týchto údajov sa však neviaže žiadna relevantná písomnosť. O Petrovi Kollerovi (Šafárovi) vieme, že v roku 1441 bol kapitánom hradu Šášov, a to v službách kráľovnej Alžbety a Jana Jiskru. (38) Nedorozumenie s Konrádom Polnerom sme vysvetlili vyššie, ako to však bolo s Urbanom Polnerom v Košiciach a Veľkej Bani (Baia Mare, Nagybánya), nie je jasné (išlo takisto o Rolnera?...). Bádateľov pravdepodobne na scestie zviedla mincová značka K – P (napr. 1440), kde písmeno K predstavuje Kremnicu a písmeno „P“ by malo byť začiatočným písmenom priezviska komorského grófa Polnera. Ako sme však videli, v tom čase bol grófom Konrád Rolner. Prečo však používal značku K – P a nie K – R? Vysvetlenie ponúka možnosť, že písmeno „P“ je siglou latinského slova postumus, teda pohrobok (narodený po otcovej smrti), keďže kráľovná Alžbeta v tom čase razila v kremnickej mincovni mince v mene svojho syna Ladislava Pohrobka.

Ešte predtým ako ukončíme naše rozprávanie o Konrádovi Rolnerovi, treba spomenúť, že maďarský historik István Izsó vyslovil preklad, že Konrád Rudel, ktorý bol kremnickým komorským grófom v roku 1439 spolu s Andrejom a Mikulášom Langovcami, je totožný s Konrádom Rolnerom, doloženým v tejto hodnosti v nasledujúcich rokoch. Predpokladá, že potom ako Rudela a bratov Langovcov dala kráľovná Alžbeta uväzniť, neskôr toto svoje opatrenie odvolala a poverila vedením komory Konráda Rudela – Rolnera. (39)

Uvedený predpoklad nemožno však plne preukázať, ide len o domnienku. V stredoveku sa síce stretávame s rôznymi posunmi pri písaní mien a priezvisk osôb, v príslušných, vyššie citovaných listinách je však paleografický rozdiel medzi priezviskami Rwdel (Rudel) a Rolner celkom jasný, pričom ide o pomerne dosť odlišné priezviská. Že ide o dve osoby, nepochyboval ani Michal Matunák. (40) Skôr je teda pravdepodobné, že kráľovná Konráda Rudela po internovaní viac do funkcie kremnického komorského grófa nevymenovala.

Ak to zhrnieme, Konrád Rolner bol kremnickým komorským grófom medzi rokmi 1440 – 1444, teda päť rokov. Či tento post zastával prípadne aj neskôr, nie je známe. Ďalším po ňom písomne doloženým komorským grófom v Kremnici je Peter Jung v roku 1451.

Citované listiny viažuce sa ku Konrádovi Rolnerovi zároveň umožňujú nahliadnuť do „pracovnej náplne“ komorských grófov. Ako sme videli, grófi sa starali o to, aby boli v mincovniach razené mince v príslušných kurzoch, dbali na to, aby bolo k dispozícii kvalitné ihly na skúšanie drahých kovov, spolupodieľali sa na voľbe banských majstrov, dozerali na vyúčtovania v obvode cele komory, organizovali za komoru platby a nákup potrieb a tovaru pre ňu. Grófi mali aj ďalšie povinnosti a právomoci (ako napríklad súdnictvo, dozor nad ťažbou), ich sumár sa však už vymyká zo zamerania tohto príspevku. Inak, Konrád Rolner bol, ak to možno tak povedať, lebo nevieme nič o jeho pôvode, „Kremničanom“ – v meste vlastnil majetok a bol tu aj banským podnikateľom. Celkom na záver je potrebné konštatovať, že Konrád Rolner bol kremnickým komorským grófom v politicky nepokojných časoch bojov o uhorský trón i o vlastníctvo majetkov a príjmov zo stredoslovenských banských miest. Zastávať lukratívny, no zároveň veľmi zodpovedný post komorského grófa v takej dobe iste nebolo jednoduchou záležitosťou.

Poznámky:

1) KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 91 a 92.

2) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138.

3) SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006, s. 155 a 156.

4) DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Čierna kráľovná Barbora Celjská (1392 – 1451). Životný príbeh uhorskej, rímsko-nemeckej a českej kráľovnej. Budmerice; Bratislava : Vydavateľstvo Rak; Historický ústav Slovenskej akadémie vied, 2013, s. 195 a 203.

5) KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 95-97.

6) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138.

7) KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 97.

8) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138; GYÖNGYÖSI, Márton. Középkori magyar aranyforintok. Budapest : Magyar Nemzeti Bank, 2005, s. 45.

9) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138; GYÖNGYÖSI, Márton. Középkori magyar aranyforintok. Budapest : Magyar Nemzeti Bank, 2005, s. 45; KRIŽKO, Pavol. Z dejín banských miest na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 299.

10) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138; GYÖNGYÖSI, Márton. Középkori magyar aranyforintok. Budapest : Magyar Nemzeti Bank, 2005, s. 45; KRIŽKO, Pavol. Z dejín banských miest na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 299.

11) POHL, Artur. Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittelalters 1300 – 1540. Budapest; Graz : Akademische Druck- u. Verlagsanstalt; Akadémiai Kiadó, 1982, s. 82.

12) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 47, Fasciculus 1, Nro. 9.

13) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 36, Fasciculus 1, Nro. 7-8.

14) Catalogus nvmorvm Hvngariae ac Transilvaniae Instituti Nationalis Széchényiani. Pars III. Pest : Typis Matthiae Trattner, 1807, s. 313 a 314 (č. VI).

15) POHL, Artur. Ungarische Goldgulden des Mittelalters (1325 – 1540). Graz : Akademische Druck- u. Verlagsanstalt, 1974, s. 42.

16) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138. Michal Matunák má vo svojej knihe prehodené datovania a signatúry listín. Citovanú listinu zaraďuje omylom do roku 1443.

17) KRIŽKO, Pavol. Z dejín banských miest na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 299.

18) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 18, Fasciculus 1, Nro. 6.

19) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138; KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 97.

20) LUKAČKA, Ján. Slovensko v rokoch 1301 – 1526. In ČAPLOVIČ, Dušan – ČIČAJ, Viliam, KOVÁČ, Dušan – LIPTÁK, Ľubomír – LUKAČKA, Ján. Dejiny Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, Bratislava, 2000, s. 119; SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006, s. 162.

21) KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 98 a 99.

22) LUKAČKA, Ján. Slovensko v rokoch 1301 – 1526. In ČAPLOVIČ, Dušan – ČIČAJ, Viliam, KOVÁČ, Dušan – LIPTÁK, Ľubomír – LUKAČKA, Ján. Dejiny Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, Bratislava, 2000, s. 119; SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2006, s. 163.

23) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons, 36, Fasciculus, Nro. 7.

24) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 32, Fasciculus 1, Nro. b1 – b20.

25) Catalogus nvmorvm Hvngariae ac Transilvaniae Instituti Nationalis Széchényiani. Pars III. Pest : Typis Matthiae Trattner, 1807, s. 215 a 316 (č. VII); POHL, Artur. Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittelalters 1300 – 1540. Budapest; Graz : Akademische Druck- u. Verlagsanstalt; Akadémiai Kiadó, 1982, s. 81; GYÖNGYÖSI, Márton. Középkori magyar aranyforintok. Budapest : Magyar Nemzeti Bank, 2005, s. 46.

26) KRIŽKO, Pavol. Z dejín banských miest na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 301.

27) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 34, Fasciculus 1, Nro. 2-1.

28) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 37, Fasciculus 1, Nro. 7.

29) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928. s. 100 – 105 s odkazom na prameň: Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 32, Fasciculus 1, Nro. 1c.

30) Štátny archív Banská Bystrica – pracovisko Archív Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnice, Tomus I, Fons 37, Fasciculus 1, Nro. 7-8b.

31) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928. s. 138.

32) KRIŽKO, Pavol. Z dejín banských miest na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 299-301.

33) UHLIRZ, Karl. Quellen zur Geschichte der Stadt Wien. II. Abtheilung. Regesten aus dem Archive der Stadt Wien. II. Band. Verzeichnis der Originalurkunden des Städtischen Archives 1412 – 1457. Wien : Verlag des Alterthums-Vereines, 1900, s. 238 (č. 2980); KIANIČKA, Daniel. Kremnica a Viedeň v stredoveku. In Kremnický rumaj, 2005, roč. 4, č. 2, s . 9.

34) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928, s. 138 (s odkazom na písomnosť publikovanú v edícii Monumenta Hungariae Historica I. 3. z roku 1859).

35) KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 97-102.

36) KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 103-107; LUKAČKA, Ján. Slovensko v rokoch 1301 – 1526. In ČAPLOVIČ, Dušan – ČIČAJ, Viliam, KOVÁČ, Dušan – LIPTÁK, Ľubomír – LUKAČKA, Ján. Dejiny Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, Bratislava, 2000, s. 119 a 120.

37) POHL, Artur. Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittelalters 1300 – 1540. Budapest; Graz : Akademische Druck- u. Verlagsanstalt; Akadémiai Kiadó, 1982, s. 81; GYÖNGYÖSI, Márton. Középkori magyar aranyforintok. Budapest : Magyar Nemzeti Bank, 2005, s. 46.

38) KALABOVÁ, Martina. Venné majetky uhorských kráľovien za Barbory Celjskej a Alžbety Luxemburskej. In Medea. Studia Mediaevalia et Antiqua VI, 2002, s. 97.

39) IZSÓ, István. Szemelvények a középkori montanisztika magyarországi történetének írott forrásaiból (1000 – 1526). Rudabánya : Érc. és Ásványbányászati Múzeum Alapítvány, 2006, s. 65 a 55. Dostupné online: http://mediatar.rfmlib.hu/digitkonyvtar/rudabanya/izso_istvan_szemelvenyek_a_kozepkori_montanisztikai.pdf

40) MATUNÁK, Michal. Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice. Kremnica : Mesto Kremnica, 1928. s. 138.



© corycats.sk - horuseye.sk 2012 - 2024