Futurista Gerd Leonhard vo svojej knihe Technology vs Humanity uvažuje o tom, ako sa vyvíja oblasť ľudských práv v digitálnom veku. Formuluje tu niečo ako manifest digitálnej etiky a vymedzuje päť kľúčových oblastí ľudských práv.

1. Právo zostať prírodným, t. j. výlučne biologickým, organickým. Ľudia musia mať právo zostať aj naďalej v prirodzenom, nerozšírenom stave. Musíme si zachovať právo pracovať a zamestnať sa, využívať služby, kupovať veci bez toho, aby bolo nevyhnutné nasadiť pri tom technológie, a čo je najdôležitejšie, hlavne nie v našom tele. Možno si totiž ľahko predstaviť budúcnosť, keď ľudia budú musieť nosiť okuliare na rozšírenú alebo virtuálnu realitu v zamestnaní, ba čo je horšie, môžu byť nútení používať osobitné implantáty (aplikácie wetware) alebo BCI (rozhranie mozog – počítač), čo bude podmienka zamestnania. Možno už čoskoro samotní ľudia nebudú dosť dobrí.
2. Právo byť neefektívny. Musíme mať možnosť byť pomalší a menej schopní ako technológie, efektivita by nemala byť nikdy dôležitejšia než ľudskosť. Možno už veľmi skoro bude účinnejšie a oveľa lacnejšie využívať digitálnu zdravotnú diagnostiku namiesto návštevy lekára pri zdravotných problémoch, no nemal by sa z toho stať jediný „schválený“ spôsob. Takéto technológie sú väčšinou veľmi užitočné a predstavujú jeden z kľúčov k zníženiu nákladov na zdravotnú starostlivosť v celosvetovom rozsahu, nemali by sme však penalizovať ľudí, ktorí sa rozhodnú konať inak. A najmä by sme nemali nútiť ľudí uchovávať svoje zdravotné údaje v cloude.
3. Právo na odpojenie. Musíme si zachovať právo na vypnutie konektivity, odpojenie od siete, pozastavenie komunikácie a vypnutie monitorovania. Možno predpokladať, že niektorí zamestnávatelia už v blízkej budúcnosti postavia takéto hyperprepojenie (VR, AR, BCI) ako základnú požiadavku. No možnosť byť nezávislý, sebestačný a odpojiť v čase podľa vlastného výberu je zásadne dôležitá. To znižuje aj riziko „digitálnej obezity“ a zmenšuje dosah dohľadu. Byť off-line môže byť čoskoro skutočne nový druh luxusu, ale musí to byť aj základné digitálne právo.
4. Právo zostať v anonymite. Aj v nadchádzajúcom „hyperpripojenom“ svete by sme si mali naďalej zachovať možnosť nebyť identifikovaní a sledovaní napríklad pri používaní aplikácie, platformy, komentovaní či kritizovaní za predpokladu, že naše konanie neškodí ostatným a neporušuje práva inej osoby. Samozrejme, existujú prípady, keď by skutočná anonymita nebola možná, napr. pri používaní internetového bankovníctva či uskutočňovaní finančných transakcií. Treba však zabezpečiť chránený priestor tam, kde sa sledovanie a identifikácia nepožaduje, napr. pri vyjadrovaní politických názorov či zdieľaní osobných fotografií. No anonymita, tajomstvo či omyly sú kľúčové ľudské atribúty, ktoré by sme sa nemali snažiť odstrániť technickými prostriedkami.
5. Právo zamestnať alebo zapojiť ľudí namiesto strojov. Nemali by sme znevýhodňovať firmy alebo zamestnávateľov, ktorí sa rozhodnú využiť ľudí namiesto strojov, aj keď je to drahšie a menej efektívne. Namiesto toho by sme mali zvážiť poskytovanie daňových úľav alebo stanoviť daň z automatizácie (robotov) pre spoločnosti, ktoré výrazne znižujú počet zamestnancov v prospech strojov a umelej inteligencie. Tieto prostriedky by sa potom mohli použiť na rekvalifikovanie ľudí, ktorí sa stali obeťou technologickej nezamestnanosti.

Koľko slobody sme ochotní obetovať v prospech vyššej efektívnosti alebo bezpečnosti?

Zdroje