Kremnické hutníctvo v 18. storočí - dejiny výrobných technológií

Mgr. Ivana Šebeňová; Kremnické letopisy č. 12

V minulom čísle sme vám predstavili dejiny kremnického hutníctva do polovice 18. stor., pokračovať budeme samotným 18. storočím.

Zlatá kniha banícka a kremnické huty

Dôležitým prameňom pre dejiny hutníctva v stredoslovenskej banskej oblasti je elegantný rukopis Das goldene Bergbuch. Vznikol v súvislosti s konaním krajinského snemu v Bratislave, kedy si mali princovia Jozef a Leopold prezrieť bane, huty a úpravnícke zariadenia v Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici a v Kremnici.

Už 3. marca 1764 oznámila túto okolnosť viedenská komora hlavnému komorskému grófovi a jeho radcom v Banskej Štiavnici. Mal byť predložený návrh, ktoré banské a úpravnícke zariadenia, huty, mincovňu, lúčobňu si majú prezrieť a koľko dní na to bude potrebných. Predseda dvorskej komory J. S. Herberstein súčasne nariadil banskoštiavnickým úradníkom, aby požadované údaje starostlivo pozbierali, vypracovali dôkladný opis celého baníctva v troch uvedených mestách a aby ho vo forme knihy poslali najneskôr v polovici mája do Viedne. Toto nariadenie bolo prvým impulzom k vzniku Zlatej knihy.

Najväčšie problémy mali všetky tri banské komory so zhotovením prehľadných banských máp. Podarilo sa to najprv v Kremnici, kde to bolo najľahšie. Kremnický merač Karol Turmann bol s mapou hotový prvý a správca kremnickej komory Jozef Augustín Mecht ju poslal do Banskej Štiavnice. Čo sa týka hutníctva, práve zo ZKB sa dozvedáme o podrobnej činnosti a o úrovni hutníctva v Kremnici, ktoré z technologického hľadiska pretrvali až do polovice 20. storočia. Kniha obsahuje podrobné opisy hutníckych zariadení ako aj lokalizáciu vtedajších hút v Kremnici.

V správe sa mala venovať primeraná pozornosť aj hutám, úpravníckym zariadeniam, strojom a k opisom sa mali pripojiť výkresy. Kremnici sa v rukopise A venuje 41 strán, v rukopise B 52 strán a v rukopise C len 27 strán. Rukopis ZKB poskytuje zriedkavo úplný obraz o baníctve, úpravníctve, hutníctve, o unikátnej banskej technike, o lesoch, uhliarstvách, o železiarstve, o pracovných, mzdových a sociálnych pomeroch, o celkovej organizácii práce pod zemou i na povrchu, i o výnosnosti alebo stratovosti jednotlivých banských závodov za rok 1763 v troch najvýznamnejších banských revíroch stredoslovenskej banskej oblasti.

Kremnica bola významným strediskom ťažby zlatonosných rúd, no bola aj významným hutníckym centrom. Na tomto mieste by sme sa chceli venovať podrobnejšie analýze archívnych dokumentov.

Situačné plány hút v 18. storočí

Huty ležali pravdepodobne na dolnom okraji mesta poniže spojnice sútokov dvoch kremnických potokov. Podľa údajov z tohto obdobia sa zdá, že banské mlyny i huty stáli spravidla za sebou v smere vodného toku a tvorili takto skupiny „v reťaziach“.

Huty boli vystavané v rokoch 1753 a v takejto podobe viac-menej zostali až do roku 1881, kedy boli zbúrané.

Pri opisoch sme sa riadili najmä dostupnosťou materiálov. Všetkých päť plánov bolo nájdených v ŠÚBA Banská Štiavnica. Plány sú pomerne ťažko čitateľné.

Text je písaný v nemčine, takže bolo potrebné ho preložiť. Kvôli slabej čitateľnosti textu sa pri nejasných nemeckých slovách nachádza otáznik, keď nie je isté, o aké pomenovanie ide. Ak sa otáznik nachádza pri slovenskom prekade, nie je nám nemecké pôvodné slovo známe, a preto je tu neistý preklad, resp. len preklad, ktorý sa dá predpokladať.

Nemecké výrazy sme prepísali z plánov v pôvodnom znení, napr. tam, kde je Probirgaden ostalo toto slovo, niekde sme sa ale mohli stretnúť aj s výrazom Probiergaden, Probiergaaden.

Zoradenie plánov sa realizovalo podľa predpokladaného pôvodu. Prvým plánom je Mapa A a B, čo je podklad lokality budúcich hút v podobe údolia okolo potoka ohraničeného lesom. Plány 2 a 3 sa zaoberajú celkovým pohľadom na huty a rozmiestnenie jednotlivých zariadení v hutách. Plán č. 4 je ukážkou konkrétnej časti huty — koncentračnej huty. Keďže jednou z fáz spracovania zlata je aj jeho lúčenie, plán č. 5 sa venuje pôdorysu jednej z častí tzv. Striebornej huty v lokalite mincovňa.

Kremnické kráľ. huty — Kremnitzer kon. ung Huttenwerk

Technologické postupy hutníckeho spracovania od 18. storočia

Mnohí cestovatelia a bádatelia, ktorí navštevovali Uhorsko v 17., 18. či 19. storočí, píšu o baníctve na tomto území s uznaním. Správy a opisy baníctva v tejto oblasti hovoria o vysokej úrovni a vysokom stupni dokonalosti baníctva, úpravníctva aj hutníctva. Profesor Banskej akadémie vo Freibergu a assesor generálneho banského riaditeľstva v Kielcoch G. G. Pusch vo svojom cestopise po Karpatoch a Dolnom Uhorsku v roku 1821 zaraďuje medzi najvýznamnejšie mestá s vysokým stupňom dokonalosti úpravníctva Nagyág, Kremnicu a Banskú Štiavnicu. Osobitne hovorí o úpravníctve v Kremnici, kde podľa neho od r. 1805 realizovali významné zlepšenia, ktoré si zasluhujú všeobecnú pozornosť.

Počnúc 18. storočím nastávajú v kremnickom hutníctve zmeny. Jednak ide o technické zdokonaľovanie strojov, od ktorých závisí aj zlepšenie technologických procesov No i samotné spracovanie rudy sa dostáva na vyšší stupeň svojho vývoja. To, čo by sme radi priblížili sú technologické postupy pri spracovaní rudy. Treba však upozorniť, že sa celkom nevyhneme zmienkam o technických zlepšeniach.

Kým prejdeme na samotné spracovanie rudy prostredníctvom spájania s inými prísadam a konečné nadobudnutie toho najdôležitejšieho — zlata, považujeme za dôležitú už fázu drvenia. Aj tu sa proces vyvíjal. Od 14. storočia sa síce používajú stupy (známe už v roku 1331), v 18. a následnom 19.storočí sa ostatné drviace stroje stávajú minulosťou. Stupy sú zariadenie, kde sa už formuje predprípravná fáza jedného z najstarších postupov získavania zlata — amalagamácie.

V 18. a 19. storočí sa úpravnícke procesy zefektívňujú. Potrebnú jemnosť rudy zabezpečujú stupy, ktoré boli opatrené viacerými tikmi, prípadne im predchádzalo ručné triedenie rudy, pričom najbohatšie frakcie sa spracovávali separátne amalgamáciou. Materiál upravený v stupách pokračoval cez sústavu žľabov. Tu dochádzalo ku gravitačnému triedeniu v niektorých frakciách. Separátne sa usadzovali ťažšie zrnká zlata, potom pyrity a rmut. V posledných žľaboch bola umiestnená plsť na zachytenie najjemnejších zrniek zlata, aby sa z nich potom získalo amalgamáciou zlato.

S opisom prác pri úprave rúd v 18. storočí sa stretávame vo viacerých dielach cestovateľov. Napríklad J. G. Keysseler vo svojom cestopise po Nemecku, Uhorsku, Švajčiarsku, Taliansku, Lotrinsku a ďalších krajinách v roku 1751 opisuje kremnické zrudnenie, bohatosť a výdatnosť rúd. Píše, že z jedného lóta zlata s pridaním prísad sa tu vyrobiť päť dukátov. Ročne sa takto v kremnickej mincovni vyrazí 100 000 dukátov Úprava a výroba zlata v polovici 18. storočia v Kremnici bola už na vysokej úrovni. S komplexným opisom tohto úpravníctva sa stretávame v ZKB z roku 1764.

Proces amalgamácie

Výrobu drahých kovov amalgamačným oddeľovaním z rúd pomocou ortuti považujeme za jednu z najstarších metód technologického získavania zlata a striebra. V minulosti mala táto metóda oveľa širšie uplatnenia. Používala sa na koncentráciu rozptýleného zlata z piesočných náplavov a jemne rozptýlených zlatonosných žilovín, predovšetkým však ako metóda farbenia a pozlacovania bežných kovov, na výrobu zliatin imitujúcich zlato a striebro, amalgám striebra tiež na výrobu zrkadiel.

S termínom amalgám, ktorý je odvodený z gréckeho slova malgama s významom mäkká látka, ale i zmäkčovanie, sa stretávame približne v 3. storočí pred n. l. Najstaršie údaje o ortuti máme z 3. tisícročia pred n. l. Vo vykopávkach zo starovekej Mezopotámie sa našli jednoduché nádoby, ktoré starovekí hutníci používali na získavanie ortuti z rumelky HgS.

Už Eduard Brown vo svojom cestopise podrobne opisuje amalgamačnú metódu získania zlata v Kremnici, ktorú pozoroval za svojho pobytu v tomto meste v apríli roku 1671. Amalgamácia ako výrobná, technologická metóda izolácie zlata a ortuti z drahokamových rúd prešla, rovnako ako ďalšie výrobné postupy a metódy, dlhým vývojom. Menili sa spôsoby pred amalgamáciou, vlastná amalgamácia ostala rovnaká. Podstatou tohto procesu bol vždy jediný jav — jedinečná vlastnosť ortuti reagovať, chemicky sa viazať s inými kovmi. Táto zlučovacia schopnosť ortuti s kovmi je rôzna. S niektorými sa zlučuje ľahšie, s inými obtiažnejšie, vždy však za tvorby zliatin amalgámov, od ktorých sa dá veľmi ľahko opäť izolovať, a tak oddeliť od kovu viazaného v amalgáme.

Vlastný technologický proces amalgamácie sa dial dvojakým spôsobom - priamou a nepriamou amalgamáciou.

Najstaršia amalgamačná metóda sa zakladala na priamom pôsobení ortuti na rudu. Ide o priamu amalgamáciu. Ruda obsahujúca zlato sa rozdrvila a pomlela. Súčasne s mletím sa pridávala ortuť a dôkladným trením sa zmes premiešavala. Ortuť so zlatom vytvárala amalgám, z ktorého sa prebytočná ortuť odstránila preciedzaním cez zámišový filter. Nakoniec vypaľovaním amalgámu sa oddelila ortuť od zlata.

Táto priama amalgamácia bola vhodná len pre primárne rudy a pri nerastoch obsahujúcich rozptýlené zlato. Touto metódou sa dalo amalgamovať len rýdze zlato, preto sa vo veľkom prakticky nepoužívala.

Významnejšia a používanejšia bola metóda označená ako nepriama amalgamácia. Prvý kov upravovaný touto metódou bolo striebro. Nadviazal na ňu Ignác Born v roku 1780 — 1785 (Bornova nepriama amalgamácia alebo tiež Európska nepriama amalgamácia).

Súkno, na ktoré sa zachytila ruda, sa vymýva v niekoľkých nádobách, voda sa nechá ustáť, potom sa zleje z usadenín, ktoré sa znova premyjú a premiešajú v niekoľkých nádobách. Napokon sa pokropia ortuťou a 2 — 3 hodiny sa dôkladne miesia. Keď sa znova premyjú v drevenej nádobe, oddelia sa tie časti, ktorých sa ortuť nedotkla. Udierajúc nádobou sa ortuť a zlato stĺka do amalgámu. Z amalgámu sa ešte scedí toľko ortuti, koľko sa len dá, najprv cez hrubé, neskôr cez jemné súkno. Ostávajúca hmota sa dá na perforovaný plech, ktorý sa položí na hlbokú nádobu zasadenú do zeme. Na dno nádoby sa dá aj ortuť. Nádoba sa prikryje vrchnákom, zatmelí sa, teda sa hermeticky uzavrie. Pod ňou sa zapáli kamenné uhlie a ortuť, ktorá ešte ostala v zlate, pretečie k ortuti na dne nádoby. Napokon sa zlato vyberie a hodí do ohňa, aby sa vyčistilo.

Tento spôsob amalgamácie sa s malými obmenami dial v Kremnici až do 60. rokov 20. storočia. Podľa výpovede môjho otca, taviča vtedajších rudných Baní, š. p., sa tento proces uskutočňoval s malými obmenami (používalo sa drevené uhlie) ešte aj v roku 1982. Z reporty (hermeticky uzavretá nádoba) viedol chladič a z amalgámu sa pri teplote 500 °C vyzrážala ortuť do vody. V kelímku ostalo hubovité zlato. Rýdzosť takéhoto zliatku bola však malá. Uvádza sa 6 — 16 karátov Ďalším pretavovaním bolo možné vyrobiť aj tzv. dukátové zlato.

Aj napriek tomu, že tento proces sa zdá byť technologicky jednoduchší ako spôsob cementácie, nie je efektívnym procesom. Je zrfealizovateľný v tzv. čistých rudách (rudy s veľkým obsahom zlata). Nevýhodou je aj to, že ide o nebezpečný proces, keďže výpary ortuti sú jedovaté. V neposlednom rade sa nedá amalgamáciou spracovať veľké množstvo rudy naraz, ide teda o nákladnú činnosť. Nakoniec aj v Kremnici amalgamáciu nahrádzali účinnejšími metódami izolácie drahých kovov z rúd, ako bola flotácia, dynamické lúhovanie, ale najmä kyanizácia.

Opis skúšobného procesu

Pred samotnou tavbou sa uskutočňovala skúška rudy, t. j. obsah drahých kovov v rude.

Taviaca pec

Pramene a literatúra:

Zdroj